Svadba Marianna a Robert

  • Pred sobášnou sieňou sme boli už asi 20 minút pred začiatkom obradu. „Už ste tu? A to ste všetci?“ – prekvapene na nás pozerala pani pred dverami. Boli sme všetci. Ženích, nevesta, dvaja svedkovia a fotograf. „Tí pred vami sú tiež len piati, asi to ide do módy.“
  • Najskôr som videl v očiach snúbencov nervozitu, ale po chvíli sa objavili aj prvé náznaky úsmevu. Civilný sobáš býva kratší ako cirkevný, napriek tomu bol veľmi príjemný, skoro by som povedal neformálny, veselý.
  • Po obrade sa nevesta prezula do tenisiek aby zvládla výstup na portrétové fotenie pri trenčianskom hrade. Hoci obaja novomanželia tvrdili, že na fotkách vždy vyzerajú hrozne, zvládli sme fotenie „bez stráty kytičky“. Ako som si ich tak dirigoval, kam sa majú postaviť, ako sa tváriť a podobne, nevesta sa na mňa otočila a hovorí: „Erich, veď ty sa v tom fotení úplne vyžívaš.“ Mala pravdu, každé fotenie je pre mňa zážitok. Moji klienti mi dodávajú pozitívnu energiu a za to som im vďačný. Inak to nebolo ani pri tejto svadbe.